Idem autom a rozmýšľam, čo si na seba oblečiem na večernú plánovanú návštevu. V hlave si prechádzam obsah šatníka:
- Šaty vylúčim- pribrala som v poslednej dobe a faldy sadla ukazovať nechcem
- V mysli si vyberám sukňu, do ktorej sa ešte zapnem. Čierna ma hádam urobí štíhlejšou.
- Blúzku vyberiem širšiu, aby zakryla to ,čo ukázať veru nechcem
Zbystrím pozornosť, lebo predo mnou na ceste sa vytvára kolóna automobilov. Niekto pomalší asi ide vpredu.
Nie- sú to detičky- cyklistický klub. Svorne napredujú a my šoféri sme netrpezliví a vytrubujeme. Míňam asi 20 detí v rôznych trikotoch a rôznych vekových kategórii. Obdivujem ich snaživosť a chuť športovať. Voľakedy som veru aj ja sedela každý deň na bicykli a mala som o pár kíl menej. Nemala by som teraz problém- čo si oblečiem- keby som ešte bicyklovala.
Na chvíľku ma to zamrzí, ale moje horšie ja ma okamžite presviedča, že nato nemám čas a že to iba preto nešportujem.
Po niekoľkých kilometroch sa pred auto zjaví cyklista. Je v polo ležatej polohe a rukami poháňa upravený bicykel. Nohy má zdeformované, ale jeho chuť športovať je väčšia ako jeho lenivosť.
Toto už „nepredýcham“ ľahko. Človek invalid športovať vie a chce a ja zdravá osoba som sa nechala uspokojiť svojím horším ja a prestala som sa hýbať. Všade chodím autom.
V garáži stojí vzadu môj bicykel. Som teraz odhodlaná, že vo vyberiem, oprášim a znovu každý deň urobím pár kilometrov. Nehovorím to ešte nahlas. Najprv sa ja sama musím vnútorne presvedčiť o potrebe vrátiť sa k športu. Roky pribúdajú, kilá tiež a moje zdravie sa mi raz určite odvďačí, ak začnem niečo so sebou robiť.
Zavolám kamarátke- nech mám spoločnosť a nech sa nám športuje vo dvojici ľahšie. Nedám sa predsa zahanbiť detičkami a postihnutým mladíkom, ktorý sa neopúšťa, ale ženie dopredu. Neuveriteľné- asi ani netuší, ako hlboko ma v tejto chvíli poznačil pohľad na jeho chuť športovať.
Vďaka za prebudenie a povzbudenie!